„Borovičkári a priekupníci s olejom sú najčastejšie z Trenčianskej župy od moravských hraníc a z Bielych Karpát, kde rastie borievčie. V plochých, zvlášť na to zhotovených sudoch roznášajú chlapi tovar po Rakúsku a Morave. Musia byť však veľmi opatrní, lebo majú zákaz predávať po dedinách, aby nepoškodili tamojších krčmárov. Ako pašeráci sú preto stále v nebezpečenstve. Trochu nápoja môžu predať len cestujúcim na hradských, alebo, v najväčšej tajnosti, tu i tam ponúknuť za pohárik. Niektorí chodia predávať borievčie do Slavónie a iných oblastí, kde nerastie a kde ho dávajú, takisto ako v Karpatoch, do izieb pre vôňu.“
Takto nám opísal „predchodcov“ trenčianskeho liehovarníckeho priemyslu prvý slovenský etnograf Ján Čaplovič v I. polovici 19. storočia vo svojej publikácii o Slovákoch.
Koniec 19. storočia je spätý s industrializáciou, ktorá sa nevyhla ani nášmu mestu.
V roku 1886 vznikol v Trenčíne malý hospodársky liehovar, firma Kornhauser a Herczka. Sídlil na ulici „K dolnej stanici“ v miestach, kde dnes stojí Poliklinika. V roku 1887 tu vyskúšali prototyp nového prístroja na výrobu liehu, ktorý vyrobil trenčiansky remeselník František Lonský. Prístroj si nechali patentovať. V roku 1889 začali vyrábať kvasnice. V roku 1918 už zamestnávali 50 pracovníkov, prevádzkovali parný kotol a k liehovaru patrili už dva komíny.